VŠETCI SA NASÝTILI

            Jedna poviedka z Knihy Vekov hovorí o tom, ako sa istý vyčerpaný rytier uberal na svojom unavenom koni dolu talianskou krajinou domov do Assisi. Pred sebou vidí malú dedinku. „Snáď tam nájdem niečo na jedenie a nejaké miestočko na nočný odpočinok,“ hovorí si.
            Vtom sa kôň náhle potkne a vyhodí rytiera von zo sedla. Rytier tvrdo dopadne na zem. Poodieraný sa rozhliadne okolo seba a vidí, že kôň zakopol o kameň, ktorý vyčnieval z povrchu cesty. S pomocou svojho meča vykopal ten kameň zo zeme. Bol skoro dokonale zaguľatený a hladký. Neodhodil ho, ale dal si ho do svojej tašky pomysliac si, že sa snáď v budúcnosti niekedy zíde.
            Keď vstúpil do dediny, priblížil sa k istej žene stojacej pred svojím domom: „Dobrý večer!“ hovorí s dobrou náladou, „nemali by ste trošičku jedla pre unaveného rytiera?“ Nanešťastie žena si zhlboka vydýchne a hovorí: „Mali sme zlú úrodu. Sotva bude stačiť pre moju rodinu. Je mi naozaj ľúto, ale nemôžem vám dať.“
            Pohol sa teda k ďalšiemu domu, kde na voze pracoval miestny gazda. „Prepáčte. Nemali by ste pri vašom stole miesto pre hladného rytiera?“ pýta sa. „Jáááj, viete, celé týždne nepršalo, úroda je slabá. To, čo máme, nebude dosť ani na to, aby som nasýtil svoje deti.“ V každom dome, ktorý navštívil, počul rytier to isté: úroda je slabá. Niet dosť jedla, aby sme s ním prečkali zimu.
            Znechutený a úplne vyhladovaný rytier priviazal koňa o brvno vedľa cesty a sadol si na zem. „O niekoľko týždňov všetci títo ľudia budú tak hladní, ako som ja dnes,“ hovorí si. Zrazu mu niečo napadlo. Siahol do kapsy a vylovil z nej svoj hladký kameň a zvolal všetkých ľudí dediny. „Dámy a páni,“ hovorí, „máte šťastie, že v dnešný deň som ja prišiel do vašej dediny. Vlastním jeden špeciálny kameň, ktorý vám všetkým pomôže v tom, že budete mať dostatok jedla počas celej zimy. Za jeho pomoci môžete uvariť kameňovú polievku.“ „Kameňovú polievku?“ diví sa istá starena. „Nikdy som o takom čomsi nepočula.“ „Kto tu má veľký hrniec, ktorý by sme mohli použiť na varenie?“
             „Ja mám,“ hovorí istý gazda. Odbehol domov a preniesol naozaj veľký hrniec spolu s trojnožkovým stojanom. Zatiaľ ostatní nanosili kýble vody a polená dreva. Keď voda začala pomaly vrieť, rytier magicky pozdvihol kameň do výšky a jemne ho pustil do vody.
            Tu jedno dieťa šepká svojej matke: „Ten kameň vyzerá ako ten, čo máme my v našej záhrade!“ „Ticho buď,“ hovorí matka. „Niečo, čo je magické alebo zázračné, sa nedá na prvý pohľad rozoznať podľa toho, ako to vyzerá!“
             „Polievka by potrebovala trocha soli a korenia,“ kričí rytier. Niektoré deti sa rozbehli domov, aby doniesli soľ a korenie. Keď už voda chvíľu vrela, rytier ochutnal polievku. „Hmmm.... tento kameň robí vynikajúcu polievku, lenže bola by ešte lepšia, keby v nej bola nejaká mrkva.“
             „Ja mám zopár mrkiev, ktorých som sa ochotný zrieknuť,“ hovorí istý gazda. Hneď nato jeho dcéra odbehla domov a vrátila sa so zásterou plnou mrkvy. „Škoda, že úroda bola taká slabá,“ hovorí rytier smutne. „Kameňová polievka je chutnejšia, keď je v nej aj kapusta.“ „Ja viem, kde by sa našla jedna alebo dve kapusty,“ kričí istá mladá matka, a beží do svojho domu. Keď sa vráti, v jej náručí sa nachádzajú tri kapusty.
            Rytier bol naplno zamestnaný krájaním mrkvy a kapusty svojím mečom. „Naposledy som robil kameňovú polievku na zámku jedného bohatého kupca,“ hovorí. „On pridal do nej aj nejaké zemiaky a kus hovädzieho.
            Niektorí ľudia si hovoria: „Hmm... kúsok hovädzieho a zopár zemiakov a budeme jesť ako boháči.“ Rozbehli sa teda domov a vrátili sa nielen s hovädzinou a zemiakmi, ale aj mliekom, cibuľou, ba dokonca s pár pecňami chleba.
            Keď bola polievka hotová, bolo už šero. Muži začali nosiť a pripravovať dlhé stoly, ženy misy a deti lyžice a poháre a vo vzduchu visela nálada vzrušenia. Všetci sa zhodli na jednom: bola to tá najlepšia polievka, akú kedy jedli. A keď sa všetci najedli, priniesli husle a flauty. Začali tancovať a spievať a radovali sa až do neskorého večera.
            Nasledujúci deň ráno sa všetci zhromaždili, aby vyprevadili rytiera. „Povedz nám,“ naliehajú malé deti, „ako sa voláš?“ Rytier z Assisi hovorí: „Volám sa František.“ Vyskočil na koňa a pohol sa preč. Vtom jedno dieťa kričí: „Hej, zabudol si svoj zázračný kameň.“
             „Ô, nie, nezabudol,“ hovorí František. „Zanechávam ho ako dar vašej dedine. Pamätajte na mňa a na tajomstvo vášho nasýtenia!“
            Je napísané v Knihe Vekov, že do dnešného dňa nikto v tej dedine nebol už viac hladný od čias, čo František Assiský varil povestnú polievku. (Brian Cavanaugh, T.O.R., Fresh Packet of Sewer’s Seeds)

Legenda názorne ilustruje, v čom spočíva „zázrak“ nasýtenia. Zo života to poznáme všetci: obedujeme a zrazu prídu dvaja nepozvaní priatelia. Gazdinka s nimi nepočítala, navarila len pre domácich. Ale keď ku stolu zasadnú a všetci sa podelia s tým, čo je, nikto neodchádza hladný. Tak akosi je dosť pre všetkých.

Podobne je to, keď človek rozdáva iné Božie dary, ktoré nesú v sebe tú vlastnosť, že keď sa dávajú, neubúda z nich. Nebudú chýbať človeku vedomosti, keď ich odovzdá ďalej, rovnako nebude mu chýbať nádej a láska, keď ju daruje druhým.

Tí, čo jedia spolu chlieb, sa po latinsky nazývajú companiones (cum = spolu, pane = chlieb). V cudzích rečiach je to slovo na označenie priateľov a priateľstva. Priatelia sú tí, ktorí sa delia o chlieb alebo aj naopak: spoločné jedenie chleba robí ľudí priateľmi. A presne to je to, čo od nás žiada toto Božie slovo. Aby sme vedeli znova objaviť spoločenstvo stola, či už ozajstného alebo symbolického, pri ktorom by sme sa navzájom delili nielen o chlieb, ale aj o iné aspekty svojho života. Aby medzi nami nebolo toľko núdze, ale aj aby medzi nami rástli vzťahy a vzájomná blízkosť.

(zdroje: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, myšlienky z homílie Milana Bubáka, www.radiovaticana.va)